Silvia Mallaschitz
Potulky Londýnom I.
Na jednej zo svojich služobných ciest som využila fakt, že mi služobka končila až v piatok poobede a tak som k tomu pripojila ešte víkend na strávenie príjemných chvíľ v Londýne.
Pesimistický realista s ružovými okuliarmi ;o)) Zoznam autorových rubrík: Aj to sa stáva..., Súkromné, Cestovanie, Odporúčam
Na jednej zo svojich služobných ciest som využila fakt, že mi služobka končila až v piatok poobede a tak som k tomu pripojila ešte víkend na strávenie príjemných chvíľ v Londýne.
Ozvalo sa mi medzičasom pár ľudí, ako sa vlastne má tá moja krpatá havkáčka a či nemám nejaké novšie foto, nuž - nech sa páči... :o)))
Alias pupoční bratia :o)) je dvojica austrálskych komikov - David Collins a Shane Dundas - kombinujúca prvky slapstick, pantomímy a bábkoherectva za naozaj výborného zvukového doprovodu (tieto efekty obidvaja vytvárajú striedavo a stačia im k tomu len vlastné ústa a dobrý mikrofón :o))
...že človek by nemal ísť spať s plným žalúdkom. Vraj z toho bývajú „ťažké sny. Ja skôr nemôžem spať vôbec. Potom človeku behá kadečo po rozume. Až sa konečne opäť po neskutočne dlhej dobe dokope k napísaniu článku.
Kamarát bol minulý mesiac 2 týždne v Helsinkách. O úsmevné zážitky nebola núdza a tak sa s nami vždy o ne podelil prostredníctvom mailu. Jeden z tých príbehov bol tak nádherný, že som sa rozhodla zverejniť ho tu na blogu. Samozrejme so súhlasom autora, za čo som mu nesmierne vďačná :o)) Ešteže je on taký recesista ;o)
Idem z obeda a stojím na prechode pre chodcov na červenú. Už zďaleka počuť približujúce sa kvílenie sirény. Autá sa naďalej spokojne šinú na zelenú. Poobzerám sa - zvyšní chodci upäto civia na semafór a hypnotizujú červenú, nech čím skôr prestane svietiť. Od neďalekej križovatky vidím prichádzať sanitku. Výstražné svetlá je vidieť dobre aj odtiaľto.
Tak taketo predsavzatie som si dala teraz po niekolkych skoro uplne bezsennych nociach (potom ze co pisem blogy napr. o jednej v noci, ked rano treba ist pracovat...). Aj ma uz napadlo (viaceri vraveli, ej mudro hovorili...), ze reku mojko, ty si az moc precitlivela na tie zvieratka a zbytocne sa trapis... Ano, hej, tak som... Ale - a to musi byt hned vnimane negativne? Marnost, ved nemozeme byt ludski iba k ludom! Este tu okrem nas zije aj par milliard inych stvoreni... UPOZORNENIE: Clanok je pisany velmi subjektivne a emotivne, aj preto je zaradeny iba v rubrike Sukromne. Nedalo mi ale nevyjadrit sa...
Prednedávnom v októbri som letela na jeden deň do Mníchova. Odlet bol z Bratislavy. No poviem vám - pre nočného vtáka ako som ja byť už o piatej na letisku bolo doslova utrpenie. Aspoň keby taká zima ráno nebola... S odstupom času usudzujem, že to bol ešte jeden z tých lepších zážitkov onoho dňa.
Po dlhšej dobe mi to opäť nedalo, sadla som za počítač a pustila sa znova do blogovania. Aj mi to už chýbalo. Len akosi ten čas stále nie a nie a nie nájsť...
Sedím si v obývačke a klasicky sledujem večerné správy. Na nejaké tie nehody, politické hádky a podobné záležitosti človek už - bohužiaľ - častokrát ani nereaguje. Ale potom sa objaví na obrazovke moderátorka, ktorá začne rozprávať o nájdenom hrôzostrašne utýranom šteniatku. A v pozadí vidím trasúce sa malé stvorenie s takou bolesťou v očiach až mi zovrie hrdlo...
Po zhliadnuti clanku od Jozka Drahovskeho o planovanej vystavbe na Dolnych Honoch (ci oficialne Podunajskych Biskupiciach) vo mne pravdupovediac vzkypela zlc... Voci Magistratu. Maloco ma vie tak vytocit ako to, ze si tu statni uradnici, plateni z nasich dani, robia z nas obcanov dobry den... Jozkovi tymto dakujem za upozornenie na tuto vystavbu a za jeho clanok na blogu Preco sa nechcu poucit pri navrhovani poctu parkovacich miest.
S kolegynkou sme minule začali takú úsmevnú debatu na tému lekári a naše zdravotné problémy a ja som si znenazdajky spomenula na jednu starú historku, ktorá sa stala môjmu otcovi.
Dnes ma celkom príjemne prekvapil jeden môj kolega. Poslal mi mail, kde napísal zopár vecí o sebe. Za normálnych okolností nemám rada podobné „reťazové maily, ale pri tomto jednom som si uvedomila, ako málo toho častokrát vieme o svojich priateľoch, kolegoch, známych... A keďže som sa na niektorých jeho odpovediach celkom dobre pobavila, odpísala som mu a zodpovedala na všetky otázky aj ja. A potom som to poslala ešte zopár svojim známym, ak si nájdu chvíľku času možno sa dozviem niečo nové aj o nich :o) Tu sú moje odpovede. Niekto so mnou asi súhlasiť nebude, niekto sa možno pobaví a niekoho dúfam inšpirujem, aby tie „svoje odpovede poslal svojim kamarátom a známym... V každom prípade to treba brať s humorom :o))
Určite mnohí z vás čítali túto sci-fi poviedku od Isaaca Asimova, či videli rovnomenný americký film s Willom Smithom v hlavnej úlohe (ktorého dej však nie úplne zodpovedá pôvodnému dielu). Táto poviedka bola uverejnená v zbierke sci-fi poviedok v roku 1950(!). Už v tomto diele Asimov okrem iného sformuloval „tri zákony robotiky a robotov popisoval ako samostatne mysliace bytosti. A prečo o tom píšem?
Tráva a opadané lístie sa trblietalo vo svetle pouličných lámp. Para stúpala z úst a nosa nahor. Všade bolo hrobové ticho. Také neobvyklé v meste. Bolo neskoro, vo väčšine okien tma. Kde-tu blikajúce svetlá vianočných ozdôb. Nadýchla sa. Zhlboka. Studený vzduch sa zarezal až do priedušiek. Nasala do seba všetko to ticho, kľud, tmu a čerstvosť zimy. Keby tak zasnežilo...
Je to už síce trocha dávnejšie, čo som navštívila svoju najobľúbenejšiu a môjmu srdcu najmilšiu krajinu - Fínsko, ale snáď týmito fotkami poteším aj ostatných cestovateľov, nielen tých, ktorých priťahuje Škandinávia.
Už niekoľko dní sa ma ľudia pýtajú, čo si želám na Vianoce. Keďže nemám rada nepraktické darčeky, väčšinou to riešim tak, že sa každého spýtam, čo si praje. A potom podľa dostupnosti a finančných možností kúpim to, čo viem, že toho druhého naozaj poteší.
Onedlho sú tu zas... Popísalo sa o nich síce už dosť, ale nedá mi to - zmienim sa o nich aj ja :o) Pretože ja sa na ne fakt teším. A možno ich niekto z vás trávi, či vníma podobne ako ja.
Niekedy ako tak počúvam rozprávať sa ľudí okolo seba o svojich rodinách, napadne ma, ako im tíško závidím. Nehovorím o tom, a keď, tak len zriedkakedy. Chýbajú mi moji starí rodičia... A čím som staršia, tým viac si to uvedomujem.
Za poslednú dobu sa cítim akosi veľmi unavená. Dokonca sa už ráno prebúdzam s týmto pocitom. Vzhľadom na ročné obdobie to ani nemôžem zvaliť na všeobecnú jarnú únavu...