Mala som 8 rokov, keď si zomrel. Je mi smutno z toho, že si na teba už skoro vôbec nespomínam. Možno na niektoré momenty... Útržky spomienok... Ako starý čiernobiely film... Ako zožltnuté fotky, ktorých je tak žalostne málo a ktoré mi jediné pripomínajú tvoju tvár. Keby ich nebolo, dávno by som bola zabudla, ako si vyzeral. Ako najmilšia príhoda s tebou mi utkvela v pamäti jedna krátka scénka z detstva. Boli sme u vás tuším na návšteve. Sedela som v kuchyni nad dávno vychladnutým jedlom. A nie a nie ho dojesť. Jednoducho som to neznášala, keď ma babička, či maminka nútili dojesť za každú cenu niečo, čo som nechcela. Babička bola celý čas tam a umývala riady. A potom iba na maličkú chvíľku vyšla... Ty si práve vtedy vošiel, pozrel si sa na mňa, potom na ten tanier a opäť na mňa. Mala som už slzy na krajíčku. Zrazu si sa načiahol, zhrabol rýchlo všetko, čo bolo ešte na tom tanieri, napchal si si to do úst a začal žuť. Pritom si na mňa žmurkol a potichu bez jediného slova si sa vytratil z kuchyne do svojej malej izby, kam si si chodieval vždy po obede oddýchnuť... A ja som sa usmiala. Na tento krásny moment nikdy nezabudnem. Bolo to také naše malé detinské tajomstvo. Ty si si ho vzal so sebou do hrobu a ja som o ňom až donedávna nikomu nikdy nič nepovedala... Je to moja najkrajšia spomienka na teba. Jedna z mála. Dedo, ak sa niekedy „niekde" stretneme, tak sa teším na naše dlhé rozhovory... Chcela by som ťa poznať. Aký si bol, ako si zmýšľal. Počúvať rozprávanie o tvojom živote, podeliť sa o názory... Chýbaš mi...
Keď som mala 12, bolo to po prvýkrát v mojom živote, kedy som si uvedomila, aká je smrť definitívna. Bol to prvý pohreb, na ktorom som naozaj z celej duše plakala... Nie vnútri v tej bezútešnej sále, ale až vonku - keď ťa ukladali do hrobu. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo... Zbadala som tvojho brata, ktorý ako keby bol priam tvojím dvojčaťom, tak veľmi sa na teba podobal. A ja som si práve v tom momente uvedomila, že teba už nikdy viac neuvidím. Že sa už nikdy viac s tebou neporozprávam. Že už nikdy viac ťa neuvidím namaľovať jediný obraz. A maľoval si nádherné obrazy... Na to meter dlhé plátno, na ktoré si maľoval kone cválajúce po prérii, nikdy nezabudnem. Pamätám si skoro každý detail... Mal si prsty už opuchnuté a skrivené od reumy a napriek tomu si dokázal ešte tak krásne maľovať. Až minule som si uvedomila, ako ťa tie ruky museli bolievať... V jedno víkendové ráno som sa zobudila u vás skôr ako omama a prišla za tebou do obývačky. Sedel si zababušený v deke pred televízorom. Bola som hladná a tak dlho som ťa otravovala za vajcové chleby, až si ich nakoniec išiel spraviť. Zmeškal si kvôli mne niečo, čo si chcel pozerať, babral si sa s nimi dlho, dokonca aj kakavko si mi urobil. A potom, keď si mi ich priniesol z kuchyne a spokojne sa zasa usadil pred televízorom, som povedala (ako len malé deti dokážu byť sebecké...), že toto nie sú tie pravé „dunčichleby", čo mi robieva omama a že ja takéto nechcem.... Ani radšej nechcem vedieť, čo ťa vtedy muselo napadnúť :o) A tak som čakala, kým omama vstane a ty si chtiac-nechtiac musel tie chlebíky zjesť. Omama dodnes tú historku rozpráva a vždy sa na tom zasmejeme, keď si na to spomenieme. Ale mne to niekedy aj príde ľúto. Taká malichernosť. Ale mne je to ľúto, vieš? S odstupom času si tak naivne hovorím, že som sa radšej mala s tebou hrať, alebo využiť ináč - lepšie - to málo spoločného času, ktorý nám ešte ostával. Ale to sme vtedy ešte obaja nevedeli... Tak aspoň takto dodatočne - prepáč... Aj keď ide len o malú hlúposť. Ani nevieš, ako rada by som ti to prepáč povedala osobne... Opapo, ďakujem ti za ten malý obrázok, ktorý si mi namaľoval, keď si bol už v nemocnici. Iba pár dní predtým, ako si navždy odišiel... Vieš, mám ho doma zarámovaný. A pre mňa je krajší ako všetky tie kone, lode, krajinky, a všetko to ostatné, čo si kedy namaľoval. Je iba môj. Tvoj posledný... Chýbaš mi...
Babička, teba si pamätám najlepšie. Zomrela si iba nedávno. Keď dobre rátam, sú tomu 4 roky. Vždy som ťa obdivovala za to, ako dobre na svoj vek vyzeráš. Veľmi si sa o seba starala. Hádam si ani nepamätám, že by som ťa niekedy bola videla neupravenú. A variť si vedela fantasticky :o) Sviečkovú, či pagáčiky (ako malá som ich vždy ešte horúce vyťahovala z trúby a popálila si prsty - ale vždy mi to stálo za to :o)), ako si ich robievala ty, som odvtedy už viac nejedla... Na každej návšteve si sa pýtala, čo mám nové a tešila si sa z toho, keď sa mi darilo. Keď sme po tvojej smrti vypratávali tvoj byt - taký tichý smutný deň to bol, nikomu sa ani rozprávať nechcelo - zbadala som na kuchynskej linke zavesený starý posuvný kalendár. Bol tam celé roky, ale nevenovala som mu pozornosť. Až vtedy som si všimla, že si ho nechala nastavený na dátume, kedy zomrel dedo. Žila si bez neho 19 rokov a stále si na neho spomínala. Uvedomila som si, ako veľmi ti celé tie roky musel chýbať. A ako si sa niekedy musela cítiť hrozne sama... Dnes mi je ľúto, že som ťa častejšie nenavštevovala. Alebo aspoň nezavolala. Snáď mi to niekedy odpustíš... Človek si až príliš neskoro uvedomí niektoré veci... :o( No nikdy nezabudnem na náš posledný spoločný telefonát... Bola som vtedy v Rakúsku. Keď som odchádzala dva týždne predtým z Bratislavy, ešte bolo všetko v poriadku a sľúbili sme si, že ťa prídem navšíviť, keď sa zasa vrátim. A potom mi zavolala mama, že si v nemocnici. A že ťa srdiečko neposlúcha. Bola pri tebe a dala mi ťa k telefónu. Práve sa ti polepšilo a tak sa zdalo, že kým prídem, tak ťa možno už aj pustia domov. Bol to taký zvláštny telefonát. Rozprávali sme sa o tom, že však to vlastne nič nie je a že sa cítiš fajn a ty si mi povedala, že keď prídem, tak mi spravíš kačku a lokše... Tešili sme sa na to obidve. Len ja som mala taký zvláštny pocit pritom. Ty si sa totiž nakoniec so mnou rozlúčila tak, ako si sa so mnou ináč nezvykla lúčiť... Ako keby si mi chcela povedať naraz príliš veľa vecí a nevedela ako... Ako keby už nebol čas... Ako keby si napriek všetkým tým rečiam vedela, že je to naposledy... Na druhý deň mi poobede zavolal otec. Tichým hlasom mi povedal, že si odišla. Dakam veľmi ďaleko... A že sa už nikdy nevrátiš... Babička, my si tie lokše niekedy raz dáme, neboj... Ja už sa na ne teším... Aj keď by mali byť iba také imaginárne... Chýbaš mi... Ďakujem vám. Za všetko. Nezabudnem na vás...
